Neonacizmus a ja

Autor: Martin Kaščák | 19.11.2007 o 23:30 | Karma článku: 5,78 | Prečítané:  1774x

Stalo sa to jedného jarného piatkového večera, keď som sa vracal z mesta peši, lebo som nestihol autobus. Ako som šiel po Soblahovskej ulici v Trenčíne, spomedzi stromov na mňa zrazu vybehol mohutný chlap, bez výstrahy ma hodil na zem, zdvihol za golier a pravou päsťou mi mieril na nos.

Radšej utečte!"Ty si nejaký antifašista?!" zrúkol mi ožratý neonacista do tváre.  Ja, vtedy 15-ročný chalan, som bol vystrašený ako len v niekoľkých málo momentoch v mojom živote. Dá sa povedať, že som sa oň vtedy bál, predsa takíto ľudia sú schopní všetkého... Hlavou mi preblesli rôzne scenáre od tých akčných, v ktorých by som ho kopol do rozkroku a utekal ako mi nohy stačia, až po tie pesimistickejšie, kde sa moje telo pohupovalo na vlnách Váhu.

Za antifašistu ma zrejme považoval preto, pretože som mal, keďže bola zima, šál cez ústa a na hlave kapucňu od trigovice. V totálnom šoku som zo seba vyjachtal, že predsa niesom jeho nepriateľ, okamžite som si dal dole aj šál aj kapucňu a začal sa, "vykecávať" o tom, ako hrám v orchestri a podobné hlúposti, len aby mi tou strašnou päsťou, ktorá vyzerala, že aj betónový nosník by jej so strachom uhol, jednu nevrazil.
Uveril mi, že naozaj niesom antifašista, asi aj preto, lebo som vtedy mal dlhšie (nie dlhé, ale dlhšie!) vlasy (ktoré som si mimochodom šetril na Pohodu, na ktorej som si potom z recesie dal punkáčske číro), no pustil ma až keď ma dotiahol za svojim kamarátom, ktorý stál neďaleko pri aute, telefonoval a pil pivo. Ten však neonacista nebol, alebo tak aspoň nevyzeral. A rozhodne bol menej opitý a viac mu to myslelo.

"Samo, čo blbneš!" pokarhal ho kamarát, no vyzeral, že sa to nestalo prvýkrát. Samo ma stále držal pod krkom, a tak som si od neho vypýtal cigaretu. Tento počin dodnes neviem vysvetliť, proste som ho požiadal o cigaretu, ja, nefajčiar. To malo za následok, že ma pustil a pripálil mi. Samo zostal neprítomne civieť a jemne sa usmieval, kamarát ešte stále s niekým telefonoval. Po pár sekundách od prvého šluku som sa im obom ospravedlnil, že už musím ísť, že mám byť do polnoci doma, že mi to mama nakázala, a že prajem príjemný zvyšok piatkového večera. Odchádzal som priamo, snažil som sa, aby môj krok nebol príliš náhlivý a dúfal som, že za sebou nezačujem kroky Sama alebo jeho kamaráta.
Ruky sa mi triasli, kolená ani nehovoriac a srdce mi bilo ako králikovi. Keď som sa im konečne dostal z dohľadu, začal som utekať, a adrenalín sa postaral o to, že som vydržal utekať až domov, kde som si konečne vydýchol a vychutnal pocit bezpečia.

Až doma som si pomaly uvedomil a spracoval, čo sa mi stalo a ako som z toho vyviazol.

Aby bolo jasné, niesom punkáč, aj keď moja fotka tuto v mojom profile môže človeka uviesť do takéhoto mylného presvedčenia. Žiadnu punkáčsku česť som teda nestratil tým, že som sa vyhováral.

Rozmýšľal som však o tom, čo človek hovorí mimo nebezpečenstva, a ako sa chová keď mu fakt ide o krk. Ak som niekedy pred incidentom so Samom rozprával o tom, ako keď nás niekto napadne, tak sa nedáme, v okamihu som na to zabudol. Pohľad na tú strašnú obrovskú päsť mi vyvolal taký silný pud sebazáchovy, že zachrániť si vlastnú kožu bolo v tej chvíli pre mňa to najdôležitejšie. Úprimne som sa trochu hanbil za to, že som trochu nezabojoval.

Ale hneď som si uvedomil, že ja som neni ten, ktorý by sa mal hanbiť. V podstate som bol obeť, ktorú nejaký tupec prinútil zachraňovať si krk klamstvami. Každý, kto by nemal schopnosť sa pred Samom brániť, by tak konal.

Minule som zapol TV a vidím niekoľko takých istých vygumovaných Samov, ako pochodujú Prahou.

Štve ma to. Nechcem toto zažívať. Nechcem sa viac takto báť, a takisto nechcem bojovať o holý život, len preto, že si niekto zmyslí, že sa mu nepáčim a začne ma mlátiť. Po mojej skúsenosti s neonacistom sa už kompromisom chce venovať len to racionálne vo mne.

"Neonacizmus tu proste nesmie byť!" kričia po mne obe zložky mojej osobnosti, aj racionálna aj emocionálna. To je to, na čom sa zhodnú. Akurát jedna je za pacifistické riešenie a druhá má chuť ich všetkých vymlátiť.

Bez toho incidentu by som o tejto téme zrejme tak horlivo neuvažoval, a preto, hoci je to absurdné, tak ti ďakujem, Samo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výzvy realitného trhu

Roky chátrali. Slovenské skvosty čaká druhá šanca za stámilióny

Mnohé zničené budovy môžu dostať druhú šancu.

Píše Eugen Gindl - Fórum

Hnedá internacionála sa hlási

Nacisti, rasisti a fašisti objavili magický obsah pojmu solidarita.


Už ste čítali?